reklama

Denník zúfalého muža

Popísaný kus papiera, starý tridsať rokov. Kým som ho nemala, nevedela som, čo to znamená byť dcérou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Rákayho dom bol síce starý, ale mal silné múry a vznešenú renesančnú architektúru. Bol blízko centra a po rekonštrukcii bude nepochybne patriť medzi mestské skvosty. Mala som veľkú radosť z toho, že sa mi podarilo presvedčiť primátora a s ním aj mestských poslancov, aby na jeho rekonštrukciu našli peniaze a potom v ňom zriadili mestský archív a knižnicu. Ale nebolo to ľahké. V tomto dome už dobrých päťdesiat rokov nikto nebýval a už teraz bolo jasné, že pôvodne navrhovaných osemnásť miliónov stačiť nebude. Takže boj sa ešte neskončil.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nechcela som vojsť dovnútra. Bol tam prach, zovšadiaľ sa ozýval piskot fúrikov a pokrikovanie robotníkov. Len som stála vonku a pozerala sa. Zozadu na mňa niekto zakričal. Otočila som sa a uvidela stavbyvedúceho Majera.

„Dobrý deň,“ pozdravila som.

Majer stál obďaleč pri robotníckej unimobunke.

„Poďte sem!“ zakričal. „Niečo pre vás mám!“

Ani nečakal kým prídem, ale hneď sa otočil a vošiel do bunky. Kým som tam došla, už bol opäť vonku.

„Toto tam chlapi našli,“ povedal a podával mi akúsi starú knihu. Či skôr zošit v tvrdom, čiernom obale. „Ste archivárka, bude vás to zaujímať. Je to asi nejaký denník, či čo.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otvorila som zošit niekde v polovici. Nič, strany bli prázdne. Len zozačiatku ich zopár bolo popísaných neúhľadným písaným písmom, ktoré sa mi vôbec nechcelo čítať. Mohlo to byt staré tak dvadsať rokov. Alebo tridsať. Z historického hľadiska úplne nezaujímavé, ako literatúra to zrejme tiež nestálo za nič. Majer však neprestával rozprávať o tom, ako si dal záležať na tom, aby to chlapi nezahodili (lebo on nie je blbec, on vie, čo je výskum), aké je to určite vzácne a ktovie, čo tam je popísané. Čakal odmenu, sviniar, a hoci som ten zošit vôbec nechcela, mala som v tej chvíli všetkých rada. Vybrala som z peňaženky dvesto korún a podala mu ich.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Kúpte chlapom fľašu. Zaslúžia si.“

Majer s úlisným úsmevom schoval bankovku do vrecka a otcovsky povedal: „Ale až po fajronte!“

Zošit som zabalila do novín a odložila do kabelky. Nechcela som ho vyhodiť pred ním. Ešte raz som sa mu poďakovala a odišla som.

Na zošit som si už v ten deň nespomenula. Až večer som ho našla v taške a vyložila ho, tak ako bol - v novinách, na stôl v pracovni a opäť som naň úplne zabudla. Keď som ho na druhý deň zobrala do rúk, netušila som, ako strašne sa do toho ťažkopádneho písma za jedinú noc zamilujem.


Bol to skutočne denník, ako povedal Majer. Prvý zápis bola zo 17.mája 1967. Teda spred dvadsiatich deviatich rokov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dnes sa nám narodila cérka. Je prekrásna ako princezná. Keť som ju uvidel v pôrodnici skoro som sa rozplakal taká bola pekná. Teraz som doma sám a píšem si toto. Žena s cérkou sa vrátia domov asi o týždeň. Veľmo sa teším a isto sa už zo ženou nebudeme toľko hádať keť máme dieťa. Moja žena je strašná (nasledovalo preškrtané, nečitateľné slovo) a mislí si že keť som len robotník tak som zlý a slabý pre ňu. Ale nevidí to že sa snažím byť dobrý. Začal som sa učiť Slovenčinu aj keť mi to s tým pravopisom bohvieako nejde. Ale kým začne cérka chodiť do školy to bude dobré. Už dávno som prestal chodiť do krčmi. Keť mi dá šancu tak sa zmením. Neni umenie byt z dobrej rodiny a všecko vedeť. Umenie je byt deckom alkoholikov a dokázať sa zmeniť. Tak ako to spravím ja. Keť si ma už zobrala a vydržala so mnou už skoro dva roky nak mi dá teraz šancu. Veď som aj knihy začal čítať a baví ma to. Teraz čítam traja kamaráti od Remarka. Je to veľmo dobrá kniha. Máme v robote v partii jedného bývalého farára ktorý teraz snami muruje a ten mi dáva knihy. Volá sa Jozef. Povedal že mi bude dávať aj múdrejšie ale najprv musím pochopiť tieto. Ak ma žena prestane urážať a posmievať sa mi raz na mňa bude hrdá. A nielen ona ale aj cérka. Som mladý. Mám iba 29 rokov a vravia že vraj vypadám dobre. Kôli mojej malej cérke sa zmením tak že ma vlasná mater nespozná.

Keť si teraz čítam co som napísal pripadám si ako chuj. Ako dáky blbec. Ale som strašne šťasný. Taký som ešte nikdy nebol. Mal by som sa naučiť písať tak ako rozmýšľam lebo toto vypadá blbo. Rozmýšľam lepšie v hlave a neviem to tak napísať. Kým to napíšem tak to zabudnem a potom ani neviem, že čo som to chcel.


Ďalší zápis bol až z 19.septembra 1967. Nevedela som, prečo štyri mesiace nepísal a bola som veľmi zvedavá, čo sa stalo.

Už je to dlho čo som nepísal. Videlo sa mi to sprosté a aj som zabudol. Písať si deník ako dáka princezná či čo. Mal som ho vždy v robote v skrini a keť som aj chcel dačo napísať nemal som kde lebo v robote sa to nedá. Už neviem čo mám robiť. Starám sa o rodinu ako viem. Cérka ma má rada. Stále sa s ňou hrám keť som doma. Začal som chodiť do večernej školy a chcem si urobiť maturitu. Žene často nosím kvety a iné dary. Dobre zarábam veľa chodím na fušky. Viem že ma má aj žena rada. Občas mi to povie. Aj to viem že sa jej páčim. Aj ja hu mám rád. Ale stále sa ku mne správa ako ku psovy. Včera u nás boli jej dvaja kolegovia pánkovia z národného výboru a rosprávali sa o politike. A žena mi pred nimi povedala choť si zapnúť televízor tomuto aj tak nerozumieš. Veľmo som sa nasral. Ale nekričal som na ňu len som povedal že bola by si prekvapená ako tomu rozumiem. Potom som odišiel ku cérke a hral som sa sňou. Rozumiem politike lebo mi o tom Jozef často rozpráva. Bojím sa že sa zo mnou bude chceť žena rozviesť. Neprežil by som keby som musel odísť od céry.


O pár riadkov nižšie pokračoval text iným perom, bez dátumu, ale napísaný oveľa neskôr, čo som pochopila hneď po prvých riadkoch.

Prešli len tri mesiace ako dala žena žiadosť o rozvod. Zajtra máme mať súd. Žena vybavila že nám ho dali tak skoro lebo inak sa musí čakat veľmo veľa. A som rád. Lebo už sme sa hádali skoro každý deň. To neni dobre pre dcérku keť v takej rodine vyrastá. Viem že po rozvode budem museť odísť ale dcérku budem chodiť často pozerať a budem sa o ňu stále starať. Už niekoľko mesiacov chodím každý večer do školy, čítam knihy a Jozef ma začal učiť po Anglicky. Ale pred mesiacom ho zavreli tak som to musel nechať tak. Už nie som ten sraľo čo sa z nej posieral. Teraz sa jej postavím, keť ma uráža. Bránim sa. Som chlap a dobrý. Nič mi nemôže povedať. Starám sa o rodinu. Zarábam peňaze. Stále som s dcérkou keť môžem. O mesiac bude mat rok. Chcem sa rozviesť. Budem sa veľa učiť a zarábať peňaze a keť cérka vyrastie bude žiť somnou. Keť už bude dospelá. (Tu boli nejaké malé čierne fľaky, vypadalo to ako zaschnutá krv, ale nič o tom nepísal.) Určite nezabudne na to ako som ku nej po nociach stával a robil jej mlieko a prebaľoval ju. Kým žena spala a keť som jej povedal že aby k cérke stala ona lebo že ja ráno stávam do roboty a musím sa vyspať tak povedala, že keť ju neprebalím tak bude spať pokakaná celú noc. Ja viem že keby som nebol doma tak by ju prebalila. Ale vie že keť mi toto povie tak stanem a prebalím ju. Robím to rád. Vždy jej vravím Ocko ti pomôže. Ocko ti pomôže. Ona keť ma počuje tak sa hneť začne usmievať a vystierať ku mne rúčky. Má ma račej ako mamu.


19.4.1968

Je to sviňa a určite ju zabijem. Včera na rozvode sa ukázalo aká je sviňa. Povedala že som často pil a doviedla troch ľudí, ktorí to dosvečili. Že vraj boli u nás každý osobitne iný deň, keď som prišiel opitý, a vraj že som ženu bil a museli ju predomnou ochraňovať. Nikdy predtým som tých troch nevidel. Už skoro dva roky som nebol opitý a nikdy som ženu nebyl aj keť som mal veľakrát dvôvod. A povedala sviňa, že som bil aj dcérku, a doniesla aj dáke potvrdenie od doktora čo mi ani neukázali, kde to vraj bolo potvrdené. Svine! Ja som mojej malej nikdy neublížil veď ju tak ľúbim. Sudca mi zakázal za ňou chodiť a vraj môžem bit rád že ma nezavre za to že som ju byl. Svine! Žena má milenca. Viem to. Čakal na ňu pred súdom. Jeden z tých papalášov z národného výboru. Určite podplatili sudcu aby im uveril. Dneska ma vihnala z domu. Boli tam aj esenbáci a vraj ma zavrú ak budem súdrušku ešte dakedy otravovať. Ani alimenty odomňa nekce. Že vraj aby som im dal pokoj. A nedala mi nič. Ja som už dávno všetko prepísal na cérku aj peňaze som ukladal do šporiteľni na jej meno, keby sa mi dačo stalo tak aby všecko dostala ona. Teraz mi nič nedali lebo že ona je v ženinej opatere a ja nemám nárok. Veď ja by som to cérke nechal ale žene neverím. Neviem kde mám ísť.


Bola som dojatá. Dokonca sa mi do očí vohnali slzy pri predstave, ako ten úbohý človek musel trpieť. Nemusela som chodiť ďaleko po príklady skutočne zlých otcov a manželov, ktorí obišli naľahko. Jedným z nich bol totiž aj môj otec. Opustil nás, keď som mala asi dva roky a viac ho nebolo. Viem, že sa neskôr odsťahoval z nášho mesta s nejakou ženou, ale neviem kedy a kde. A je mi to dodnes jedno. Nikdy sa o mňa nezaujímal. Ani raz sa na mňa po rozvode neprišiel pozrieť. Akurát raz, to som už mala asi štyri roky, prišla mama so zlomenou rukou. Otec ju stretol na ulici, bol zase ožratý a strčil ju z bicykla. Pamätám si ho len z jedného stretnutia. Mohla som mať takých päť rokov. Išli sme s mamou po meste a v parku na námestí spal na tráve opitý chlap. Bol tučný, oblečený v rifliach a pásikovanom, špinavom tričku, ktoré mal vyhrnuté na brucho. Bolo mu vidieť časť odporného tetovania. „To je tvoj otec,“ povedala mi mama. „Dobre si ho pozri, aby si vedela, pred čím som ťa zachránila. A neboj sa ho, on ťa aj tak nepozná.“

Taký bol môj otec. Mama bola vtedy už vydatá za druhého muža, ktorý bol celkom dobrý, spomínam si, že som ho mala aj rada, ale potom sa s mamou začali hádať a rozišli sa. Odvtedy, mala som sedem alebo osem rokov, sme žili samé. Mama bola dobrá a mala som ju rada, ale bez otca sa to predsa len ťažko ťahá. Mama pred piatimi rokmi zomrela. Dva roky pred jej smrťou som promovala na filozofii v Bratislave a začala som robiť tu u nás v archíve.

Ale príbeh tohto neznámeho muža bol iný. Bol nesmierne tragický a smutný. Bol to príbeh veľkej lásky veľkého otca.


20.4.1968

Je to strašne ťažké. Keby tu bol aspoň Jozef. Až teraz som si uvedomil že nemám v meste kamaráta. Keď Jozefa zavreli bol som stále s dcérkou. Chlapi z partie ma nemajú radi lebo chodím radšej do večernej školy ako s nimi do krčmi. Posmievajú sa mi. A ja som už štyri dni nebol v škole. Je mi strašne smutno za dcérkou. Odkedy sa narodila nebol taký deň, žeby som sa sňou nepohral a neporozprával. Teraz už druhý deň nič. Ani som ju nevidel. Žena sňou niekde musela odísť lebo stále chodím okolo ich činžáku a nikdy som ich nevidel. Aj som tam spal v parku na lavičke a celú noc sa u nich nesvietilo. Strašne mi je smutno. Neviem to popísať. Je to akoby som mal srdce stiahnuté nejakým drôtom. Nedá sa to popísať tak to bolí. Neviem čo bude ďalej. Že či si na to dakedy zviknem.


21.4.1968

Začal som bývať v rákajiho dome. Je to starý dom kde už možno aj 20 rokov nikto nebýva. Mám tu len madrace, zopár kníh, deku, háby, a sviečku. Tieto vety píšem po sediačky. Zase som začal chodiť do školy. Povedal som si že ak osprostiem dcérka ku mne nikdy nepríde keď vyrastie. Chýba mi oveľa viac ako včera. Dneska som aj reval. Teraz pred chvíľov keť som sa vrátil zo školy. Strašne mi chýba moja mala cérka. Neviem či to vydržím. Zase som to slovo zle napísal. Nejdem to opravovať. Viem že sa má písať dcérka aj keď sa to hovorí cérka. (Písmená boli rozmazané.)


23.4.1968

Je nedeľa. Včera som bol celý deň na fuške tak som nepísal nič. Už peť dní som nevidel svoju maličkú dcérku. Som stále viac smutný. Nedá sa na to zvyknúť. Dneska som to nevydržal a zaklopal som im na dvere. Aspoň cez dvere som ju chcel uvideť či sa má dobre a či jej nič nechýba. Ale nikto mi neotvoril. Hneď som sa rozreval ako malé decko lebo som sa veľmo tešil a nič. Hambil som sa tak som chytro vbehol do víťahu aby ma nikto nevidel. Neviem čo si počnem.. Už nikdy nechcem iné dieťa chcem len ju.

Musela som prestať čítať, lebo som nevidela na písmená. Plakala som. Neviem, či som tak citlivá, alebo je to tým, akého som mala otca ja a ako som túžila po takom, ako bol tento. Bolo mi ho veľmi ľúto. Strašne som mu chcela nejako pomôcť.


Už nejdem viac písať denník. Nedá sa to.


Vzápätí, len o niekoľko riadkov nižšie, však text opäť pokračoval. Po polročnej prestávke.

28.10.1968

Žena mi povedala, ani neviem prečo ju tak volám keď už neni moja žena, ale zvikol som si, že by som sa mal skántriť ak mám svoju dcérku rád. Vraj ona má už iného otca ktorý jej dá viac ako ja a mňa nepotrebuje. A vraj som sebec keď ich stále špehujem lebo dcérka ma už nechce a má inú rodinu. Najhoršie je, že je to pravda. Štvú ju proti mne. Ešte má len rok a pol ale pochopila čo jej natárali. Že ju chcem ukradnúť a predať cigánom a mamu chcem zbiť. Povedala mi to švagrina ženina sestra. Ona neklame viem to. Som strašne nešťastný. Modlím sa každý večer k Bohu ako ma to naučil Jozef. Modlím sa aby už bola moja dcérka veľká aby prišla ku mne sama a mohol by som sa jej dotknúť, a povedať jej ako ju mám rád a že jej nikdy neublížim. Občas ju zdiaľky vidím ale nemôžem ísť k nim. Ras som to urobil a dcérka ma nespoznala. Žena sa rozprávala s dákou kamarátkou a nevidela ma. Kľukol som si knej a povedal som jej že ja som tvoj ocko. Potom začala kričať a plakať. Bála sa ma. Musel som utekať. Rozvedení sme len pol roka a už na mňa úplne zabudla. Ale viem že ma má rada. Len ju oklamali. Keby ma nechali aby som sa s ňou porozprával a vysvetlil jej to, určite by pochopila aj keď je ešte veľmo maličká. Ja naozaj neviem, čo mám robiť. Vidí sa mi, že nemôžem robiť nič, len dáko vidržať.

Včera som sa opil. Bolo to prvý raz po skoro troch rokoch. Bol som strašne nešťastný a strašne sám. Stále bývam v Rákajiho dome a stále sám. Boli tu už dvakrát žandári a vihodili ma stadeto ale vždy som sa vrátil. Byt mi nedajú lebo sa o to asi žena postarala lebo chce, aby som odišiel z mesta. Nedajú mi tu byt, budú ma vyhadzovať z Rákajovho domu, nedajú mi robotu. Nikde ma nechcú zobrať a esenbáci mi povedali že ak nebudem robiť tak ma zavrú lebo príživníkov tu oni nepotrebujú. Aj to zariadila tá sviňa. Ako sa toto skončí? Buď ma zavrú, alebo budem museť odísť. Aj zo školy ma vihodili. A učil som sa stále a išlo mi to. Ide to so mnou dolu vodou. Ale neurobím im tú radosť že by som začal piť. Iba na to čakajú svine. Stále veľa čítam, umývam sa aj holím pravidelne. Mám s čoho žiť a ani kradnúť nikdy nebudem. Neurobím nikdy nič za čo by sa moja dcéra raz musela hambiť že to jej otec urobil. Vždy si zarobím nejaké peniaze na fuškách keď potrebujem. Som dobrý murár a ľudia to vedia. Aj denník si budem viac písať. Raz ho dcérke ukážem a pochopí že som ju vždycky ľúbil.


1.11.1968

Dneska som ich videl v meste. Ženu s tým papalášom a s dcérkou. Dcérka bola veľmi pekne oblečená a šťastná. Držala ich obidvoch za ruky a rosprávali sa. Je mi strašne zle. Vidím že ma už nepotrebuje. Keby zistila pravdu len by jej bolo horšie lebo ja jej neviem dať toľko ako ten papaláš z úradu. Neviem čo mám robiť. Komunisti sú teraz veľmo silný. Nič proti nim nezmôžem. Som veľmo zdepresiovaný. Mislím si že mi začína šibať. Rosprávam sa tu stále sám zo sebou a dakedy sa rozúrim a kopem do stien a kričím. Stále mislím na to že by som sa mal račej obesiť ako sa takto trápiť. To sa nedá vydržať.

Jozef mi vravieval, že čas všetko vylieči. Mám vraj vydržať pár mesiacov a zlepší sa to. Nezlepší. Pár mesiacov dávno prešlo. Asi som dáky posadnutý, či čo. Možno to ide jedno s druhým, že ten rozvod, dcérka, ako mi chýba, teraz tá chudoba čo v nej žijem ako ten potkan. Ukrývam sa v zrúcanine starého domu, holiť sa chodím do krčmy na záchod. Ako potkan. Možno som si to tak začal predstavovať, že ma dcéra zachráni keď vyrastie a budeme spolu žiť v nejakom malom domčeku, bude mať deti, budem sa o ne starať. Viem, že to tak nebude. Ale možno preto som ňou taký posadnutý. Bohvie. Umriem tu ako potkan. Keď si predstavím že pre ňu nikdy nepôjdem do škôlky ani do školy, nebudem si s ňou robiť domáce úlohy ani čo ja viem, ísť do Zoologickej záhrady. Nič čo robia otcovia. Bude to s ňou robiť dáky cudzí chlap ktorého moja dcérka volá Ocko. A mňa keď uvidí tak plače a bojí sa ma. Viem že sa to nikdy nezlepší ani keď bude veľká. Tá samovražda mi nedá pokoja. Aj tak by si nikto nevšimol že som zomrel. Nikomu by som nechýbal. Moja dcérka by sa to nikdy nedozvedela lebo o mne ani nechce počuť. A už o mne určite ani nevie. Ani meno nemá po mne. Bohvie, ako sa teraz vlastne volá.


To bolo všetko. Ostatné strany boli prázdne. Pocítila som strašnú úzkosť z neistoty. Buď sa ten zúfalý otec obesil, alebo si prestal písať denník, alebo sa to zázrakom všetko napravilo a nejako dožil. Bolo mi však úplne jasné, ako sa to skončilo. Možno ešte v ten istý večer, kedy to bolo... 11.novembra 1968, sa nad svojim osudom poslednýkrát rozplakal a navliekol si slučku na krk. Možno to urobil na druhý deň, keď mu nevyšiel nejaký posledný zúfalý pokus. Bolo to strašné.

Ráno som už bola pevne rozhodnutá, že zistím jeho osud. Buď zomrel a uctím si jeho hrob (znie to pateticky, ale myslela som to veľmi úprimne), alebo žije a navštívim ho. Ja nemám otca, on nemá dcéru. Budem sa o neho starať a hovoriť mu ocko. Viem, je to malicherné, ale bola som taká dojatá jeho trpkým príbehom, že som nemohla konať inak. Záchytných bodov som nemala veľa. Verila som však, že sa mi podarí zistiť všetko.

S pátraním som začala na polícii. Je totiž jednoduchšie zistiť či niekto zomrel, ako či ešte žije. Mám kamarátku na oddelení prevencie kriminality a ona má prístup k archívom. Stačilo pár minút čakať a mala som na stole denné hlásenia z novembra a decembra 1968.

Našla som ho 24.decembra. Na Vianoce. Deti, ktoré sa hrali na vojakov, našli v pivnici Rákayho domu obeseného neznámeho muža. Jeho totožnosť sa nepodarilo zistiť. Podľa obhliadajúceho lekára mohla smrť nastať pred 4-5 dňami. Šešťriadková správa, ako keby našli prevrhnutý kontajner.

„Bol to tvoj príbuzný?“ opýtala sa ma kamarátka.

„Prečo?“

„Lebo plačeš.“

„Ach, nie,“ povedala som a utrela si oči do vreckovky. „To mám asi z prievanu. Ani neviem, ako sa ten človek volá.“

Moja priateľka vypadala byt poriadne zmätená, ale na nič sa ma nepýtala. Len mi navrhla, aby som hlásenia prezerala ďalej, možno o pár dní zistili, kto to bol.

Mala pravdu. Už na druhý deň, 25.decembra, bol v hlásení akýsi dodatok k situačnej správe z 24.12., v ktorom sa písalo, že dvaja príslušníci OO ZNB potvrdili, že obesený muž v Rákayho dome je Martin Kráľ (11.6.1938), bez trvalého bydliska a bez zamestnania. Mala som zvláštny pocit. Asi som čakala, že budem cítiť nejakú účasť, ale znelo mi to všetko strašne cudzo. Bolo to naozaj zvláštne. Tá intímna atmosféra zo včerajšej noci, keď som si čítala jeho denník, sa vytrácala.

Vyšla som na ulicu. Svietilo slnko a pofukoval príjemný vetrík. Bol to predsa len cudzí človek a aj keď som s ním veľmi cítila, už takmer tridsať rokov je mŕtvy. Jeho utrpenie sa už dávno skončilo. Napriek tomu som bola stále rozhodnutá splniť svoj plán a vyhľadať jeho hrob. Do archívu bývalého komunálneho podniku som sa dostala bez problémov a zistila som, čo som vlastne aj očakávala. Martin Kráľ bol pochovaný 26.decembra 1968 na mieste, kde dnes stojí moderný dom smútku. Hrobu niet.

Mala som pred sebou ešte posledný krok, ktorý vlastne mal byt prvým, ale napadlo ma to, až keď som sa prehrabovala v pohrebných knihách. Rozvod bol predsa 18.apríla 1968! Nemôže byt problém zistiť, kto sa v ten deň rozvádzal.

Okresný súd sídlil vo vedľajšej budove. Bez problémov som sa dostala k rozvodom z roku 1968. Bola som veľmi vzrušená. Vyhľadám jeho dcéru a odnesiem jej denník. Aj keď to už nikomu nepomôže, ale jej otec by si to určite želal.

Nalistovala som apríl. Boli tam na jednej strane zapísané tri rozvody. To nie je veľa na jeden mesiac v takomto meste. Ale za socializmu sa ľudia až tak nerozvádzali. Pri druhom zápise sa mi rozbúchalo srdce. Ako navrhovateľka bola uvedená Mária Kráľová, rodená Pôtorová, narodená 21.8.1942. To je predsa moja mama! Za slobodna sa volala Pôtorová, potom Trochová. Dátum narodenia sedí! Mne nechala meno Pôtorová, tak ako to mám aj v rodnom liste. Aha, tu som! V treťom riadku bolo napísané, že maloletá dcéra Katarína Kráľová, narodená 17.mája 1967, bola zverená do opatery matke. To som predsa ja! Mama mi musela zmeniť priezvisko a nechala prerobiť aj rodný list. Že som si ten dátum nevšimla, keď som čítala denník! Panebože, ocko!

Dana Neslovická

Dana Neslovická

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vydatá s malým dieťaťom, psom, mačkou a manželom, napriek tomu mám čas písať. To je, čo? Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu